Sláva hrdinom Ukrajiny! Tím ozajstným…

K napísaniu príspevku ma viedla nasledujúca úvaha: Prečo sa v spoločnosti (nielen) občanov Ukrajiny velebia všelijaké pokrivené národné „osobnosti“, hoci sa jedná zväčša o psychopatických zločincov?

Kto rozhodol o tom, že „nacionaľnyj heroj“ Ukrajiny má byť v ideálnom prípade vrah, terorista, zvrátený demagóg, prisluhovač nacistov, zahraničný agent a bytosť, ktorá sa od konca 2.svetovej vojny ničím nepričinila o obnovu svojho rodiska a vlasti, ba práve naopak?

Velebené sú pritom spolky, polovojenske jednotky a jednotlivci, ktorí svojim zmýšľaním, postojmi a činmi spôsobili utrpenie tisícov ľudí ba priam celých národov, namiesto tých, ktorí obetavo bránili životy dedinčanov, slobodu a ich majetok pred svojvôľou a tyraniou „nadradenej rasy“.

Je zrejmé, že krátka história a vznik samostatnej Ukrajiny nesie pečať vplyvu mocností zo všetkých svetových strán, avšak nemá tento národ okrem Banderu, Šuchevyča, Melnyka a ďalších podobných indivíduí nikoho normálneho, kto by mohol byť pre mládež vzorom a príkladom konania nielen v časoch neistých, vojnových ale aj mierových? Môže vyvstať námietka, že aj iné národy majú predsa za hrdinu banditu a kriminálnika, napríklad Slováci Juraja Jánošíka, Angličania Robina Hooda alebo Taliani Rinalda Rinaldiniho. Ide pritom o idealizované postavy, ktorých osudy a činy sú vybájené, umelecky prikrášlené s prihliadnutím na pobavenie, poučenie a inšpirovanie detí, aby sa snáď vedeli v živote za niečo postaviť, vzoprieť zlu a nespravodlivosti. Aj na Ukrajine nájdeme idealizovaných zbojníkov, násilníkov a vrahov. Pokiaľ by sa jednalo o epizódne postavičky niekoho ako bol napr. Nikola Šohaj z Koločavy, človek by nad tým zaiste mávol rukou. Keď však sledujem po dlhé roky hysterické skandovanie nenávistných hesiel v duchu akýchsi „národných buditeľov“, fakľové pochody na ich počesť, hromadné premenovávanie ulíc, námestí, štadiónov a vztyčovanie pamätníkov na počesť „udatných ukrajinských dejateľov“, je mi na zvracanie.
Drvivá väčšina budovateľského zápalu a zmien názvov ulíc sa pritom udiala v poslednom desaťročí, niektoré dokonca s finančnou podporou EÚ.
Keď zadáte na stránke mapy.cz vyhľadať ulicu Banderu (вулиця Степана Бандери), či Šucheviča (вулиця Романа Шухевича), zobrazí sa Vám hotový les názvov.

Nespochybniteľný vlastenecký zápal Ukrajincov zaiste viedol aj k tomu, že náhrobné kamene viacerých pohlavárov pochovaných v EÚ sú vytvarované a zdobené teutonskymi krížmi. Jedná sa zjavne o národné špecifikum, a to prisvojovať si výrazné symboly, ktoré majú zdôrazniť ušľachtilosť myšlienok smerovaných na dôkladnú očistu národa a veľkoleposť (zlo)činov pochovaných „velikánov“.

Vymývanie mozgov pomocou propagandy, prepisovanie histórie a následné popularizovanie ukrajinských zločincov zahŕňa okrem budovania pamätníkov a vydávanie známok oficiálnou štátnou mocou aj predaj množstva pamätných predmetov (mincí, tokenov, bankoviek a pod.) ktorými je napr.e-bay úplne zaplienený. Potomkovia banderovcov usídlení v USA svojho času dokonca podporili produkciu oslavného filmu na pamiatku Romana Šuchevyča, v ktorom detailne vykreslili jeho nezištnú obeť pre národ, pominúc samozrejme fakty, ktoré by lepšie vykreslili jeho „osvetové a národnobuditeľské“ úsilie v prápore Nachtigall na území Bieloruska a vo vedení UPA počas Volyňského masakru.

Čo s tým ? Skutočne nedokáže Ukrajina predstaviť svetu osobnosti a hrdinov, ktorí by mohli mohli byť vzorom a príkladom odhodlania, odvahy, statočnosti, vynaliezavosti, obetavosti a ľudskosti?

Ako dieťa som kedysi zhliadol vojnový film pod názvom Kovpakov svazek. Vedel som, že je to epopeja o významnom partizánskom veliteľovi, ale až po opätovnom nájdení a pozretí tejto trilógie (v originále s názvom Дума о Ковпаке) som si uvedomil, že to on bol jeden z ozajstných ukrajinských vlastenecov.

Sidor Artemievič Kovpak. Dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu. Jasné, že na iného Ukrajinca – 4-násobného Hrdinu ZSSR Leonida Iljiča Brežneva sa počtom metálových plieškov vôbec nechytá, ale na rozdiel od neho obe najvyššie vyznamenania boli Sidorovi udelené v priebehu Velkej vlasteneckej vojny v r. 1942 a 1944 a rozhodne nie za to, aby mal nohy v suchu a teple ako spomínaný Leonid.

Strategické myslenie, predvídavosť, obetavosť, ohromné nasadenie, odvaha, bezprostrednosť, svedomitosť a statočnosť, zodpovednosť a prísnosť – len vďaka tomu dokáže tento 55-ročný(!) Ukrajinec sformovať a viesť už od júla 1941 najprv malú partizánsku skupinu, ktorá vybuduje základňu v Spadščanskom lese neďaleko jeho bydliska (mesto Putyvl v Sumskej oblasti). Spočiatku nemajú armádne zbrane, len poľovnícke pušky. V septembri po obsadení Putyvľa Nemcami sa k oddielu pridávajú vojaci z rozbitých jednotiek Červenej armády, ktorí sa prebili z Kyjevského kotla. Počet členov oddielu rastie na 42 osôb, pričom len 36 z nich má strelné zbrane. Začínajú prvé akcie proti okupantom.

V októbri sa k oddielu pridáva ďalšia skupina partizánov pod vedením komisára Semjona Vasilieviča Rudneva (taktiež Hrdina ZSSR, titul udelený posmrtne v roku 1944), oddiel vzrastie na 70 bojovníkov, výzbroj tvoria najmä ukoristené zbrane a 1 guľomet.

Prvý pokus o likvidáciu Kovpakovho oddielu Nemcami začína 19. októbra 1941 a končí fiaskom. V „začarovanom lese“, kde sa ukrýva partizánska základňa obklopená močiarmi, stratia nacisti 2 tanky a množstvo personálu. 1.decembra zaútočia Nemci znova, tentoraz takmer 3000 vojakov podporovaných delostrelectvom a paľbou z mínometov. Po celodennom boji partizáni opäť vybojujú víťazstvo nad podstatne silnejším protivníkom. Straty Nemcov sú takmer 200 mužov, partizáni ukoristia 5 guľometov a ďalšiu výzbroj. Zostávať naďalej na základni je však nebezpečné a tak sa Kovpak a jeho ľudia dávajú do pohybu. Kovpak vie, že tuhý mráz a sneh paralyzujú Nemcov nepripravených na zimné ťaženie a tak útočí. Premyslené nájazdy na usídlené nemecké posádky majú za následok, že okrem výzbroje oddiel Kovpaka získava na popularite a čoskoro ho tvorí 500 hojne vyzbrojených príslušníkov.

Jednotka od zimy 1941 do leta 1942 mobilne operuje v hlbokom tyle nepriateľa, likviduje presúvajúce sa nemecké jednotky (tie utrpia straty asi 1500 mužov), má pravidelné rádiové spojenie a letecké zásobovanie z Moskvy a dokonca dočasne oslobodí Putyvl a kontroluje značnú časť Sumskej oblasti. V tom čase už uskupenie Kovpaka disponuje ťažkými zbraňami a pripomína skôr pravidelnú armádu, než skromne vybavenú partičku diverzantov.

Po veľkej porade partizánskych veliteľov v auguste 1942 v Moskve plánuje Kovpak nájazd na pravobrežnú Ukrajinu. Cieľom je významný železničný uzol v meste Sarny. Mesto je opevnené, nachádza sa v ňom silná nemecká posádka a preto sa Kovpak rozhodne neriskovať a umne naplánuje koordinovaný útok na 5 železničných mostov na všetkých 4 tratiach, vedúcich do mesta. Mosty končia v troskách a železničný uzol Sarny ostane paralizovaný po dobu vyše mesiaca, práve počas vrcholiacej bitky pri Stalingrade.

Partizánsky odboj naberá vďaka neustálemu pohybu a aktivite v nepriateľskom tyle na ohromujúcej sile. 9. apríla 1943 je Sidor Artemievič Kovpak vymenovaný do hodnosti generálmajora. „Odteraz, hovorí Kovpak, musíme bojovať zručne, rozumnejšie, veď sme regulárna súčasť Červenej armády!“ V nasledujúcich mesiacoch je naplánovaný a realizovaný výpad kovpakovcov do Karpát s cieľom poškodiť tunajší naftový priemysel a podporiť odboj v celej oblasti.

Operácia Karpaty začína 12.júna 1943, 2000 partizánov vyzbrojených okrem iného 9 kanónmi, protitankovymi zbraňami a 130 guľometmi sa dáva do pohybu. Počas tohto nájazdu uskupenie prekoná vzdialenosť 2000 kilometrov a zničí 19 vojenských ešalónov, poškodí 52 mostov, zniči 51 skladísk, vyradí z prevádky elektrárne a ťažobné zariadenia pri Jablonove a Bytkove a zneškodní 3800 príslušníkov polície, zaisťovacích a vojenských oddielov ako aj banderovcov. Nemecké a maďarské jednotky podnikajú dôraznú ofenzívu proti uskupeniu partizánov, ktoré sa musí stiahnuť do hôr v okolí mesta Jaremče. Kovpak sa musí vzdať delostrelectva a povozov, aby sa dostal na horský hrebeň. Strastiplná cesta počas ktorej čelia neustálym leteckým útokom a strácajú možnosti zásobovania, vyčerpáva a oslabuje jeho jednotky. Napriek takmer bezvýchodiskovej situácii sa partizánom darí nečakaným nočným útokom na mesto Deliatyn preraziť obruč obkľúcenia, straty sú však veľké, v bojoch padne komisár brigády Semjon Vasilievič Rudnev a neskôr aj jeho syn. Keďže Nemci neustále sústreďujú posily v snahe dolapiť Kovpaka, partizánska brigáda nemôže naďalej pôsobiť pospolu a na pokyn veliteľa sa tak roztrúsené skupiny partizánov prebíjajú stovky kilometrov rôznymi smermi, aby sa po čase stretli na severozápade v Olevsko-Sarnskej oblasti.

V decembri 1943 je Sidor Kovpak po zranení prevezený na liečenie do Kyjeva. 4. januára 1944 mu je udelený druhý rád Hrdina Sovietskeho Zväzu a vo februári 1944 je jeho jednotka pretvorená a premenovaná na 1. Partizánsku ukrajinskú divíziu dvojnásobného Hrdinu ZSSR S.A.Kovpaka. Jednotka podnikne ešte dva výpady v tyle nepriateľa do západných oblastí Ukrajiny a Bieloruska ako aj na území Poľska, ale už pod iným velením.

Sidor Kovpak viedol boje svojich partizánov cez 18 regiónov Ukrajiny, Ruska a Bieloruska. Partizáni pod jeho velením za 26 mesiacov zlikvidovali asi 18 tisíc fašistov, vyhodili do vzduchu a poškodili 256 mostov (pritom bolo vykoľajených 62 železničných vlakov), ukoristili a zničili 96 skladov so zásobami, výstrojom a muníciou, odstavili dve ropné polia a vypustili viac ako 50 tisíc ton ropy, poškodili vyše 200 kilometrov telegrafných a telefónnych drôtov, 50 komunikačných centier a zničili až 500 vozidiel, 20 tankov a obrnených vozidiel.

Po skončení vojny nejaký čas pôsobil na Najvyššom súde Ukrajiny a vo vedení Najvyššieho Sovietu ZSSR na Ukrajine. V decembri roku 1967 dotĺklo v Kyjeve srdce jedného z najväčších partizánskych vodcov. Na jeho počesť boli na Ukrajine (a niekde našťastie stále sú!) pomenované ulice mnohých miest (jedna dokonca bola aj v Prahe), na miestach kde žil a pôsobil, boli umiestnené pamätné tabule, v meste Gluchov (Sumská oblasť) otvorili v roku 1971 aj múzeum s jeho menom.

Snaha vládnucej chunty a oligarchie na Ukrajine je už 20 rokov rovnaká – vymazať z pamäte národa ľudí – vlastencov, ktorí sa postavili obludnému nacistickému režimu a plánu na vyhladenie Slovanov a dosadiť si tam obskurné postavičky banderovských zločincov a teroristov sťa pravzor vlastného počínania a model pre dospievajúcich. Stopy sú viditeľné všade.

Preto nezabúdajme na hrdinov boja proti nacizmu, lebo inak to zlo budeme musieť prežiť znova.

Pramene:

http://history.org.ua/LiberUA/KovpakPutKarp_1945/KovpakPutKarp_1945.pdf

https://www.warheroes.ru;

https://www.csfd.cz/film/136384-dumka-o-kovpakovi/prehled/

12.10.2025 Teodoridis

Související články: