Keďže mám rád autá, chcem sa podeliť o svoje pocity z obdobia keď som jazdil na Mercedese W123/200T, aka Piano Kombi. Nie som technik, postupne som síce o niektorých veciach získal slušný prehľad, ale aj tak to bude skôr o feelingu ako o technických dátach.
Moje šoférovanie začínalo na tatkovej Š120, potom na vlastných Š105 ( najprv zhnitá vražda r.v. 1978, potom cukrík r.v. 1984 po susedovi invalidovi), Favorit, služobné VW Vento, Fabia atď……. Mám už skoro 40, takže všetky wageny tu popisovať nebudem, bolo by dlhé a nudné.
Svojho času mi môj chlebodarca schválil na presúvanie sa po meste za klientami použite taxíka. Postupne som si vytvoril okruh slušných ľudí ktorých služby som využíval. Jeden z taxikárov ma vozil na nádhernom tmavozelenom Piane 300D. Neviem čím to bolo, ale v tom aute bola vždy tak fantastická atmosféra, pohodlie, komfort, že som si povedal že niečo také musím mať. To auto malo dušu v základnej výbave. Po dlhom hľadaní som nakoniec našiel pána ktorý ponúkal na predaj kombíka s benzínovým dvojlitrom, v modrej metalíze. Keď som k tomu autu prišiel, prestal mi fungovať mozog a vedel som že to auto musím mať aj keby sa pod krásnym lakom skrývala vrstva novín pretrených asfaltom.
Našťastie až také zlé to nebolo, bol so mnou kamarát automechanik, ktorý udržal moju mercedesovú erekciu na uzde. Po úprave ceny vzhľadom k predpokladaným opravám sme sa nakoniec dohodli, bankovky sa presunuli a ja som sa stal majiteľom krásneho pianka. Ako som už písal, nie som automechanik a na denné vŕtanie sa v aute nemám čas. Okrem toho som chcel auto na normálne používanie a nie na jazdenie po veteránskych zrazoch. Takže moja prvá cesta viedla do kamarátovej dielne, kde bol medveď podrobený dôkladnému vyšetreniu.
Prvé išli von náplne, deravý chladič, brzdové obloženie ( preventívne ) a rozsypané tlmiče prednej nápravy. Prvé čo ma prekvapilo bolo, že maco napriek roku výroby 1980 mal kotúče na všetkých kolesách a brzdil výborne, po výmene obloženia fantasticky, bez tendencie ťahať do strany. Pri niektorých servisných úkonoch som osobne asistoval a bol som šokovaný, že na 20 ročnom aute ide KAŽDÁ skrutka a matka povoliť bez asistencie brzdovej kvapaliny, kladiva, flexky a podobných nástrojov hojne používaných pri opravách predošlých Š105/120. Keď som po základných opravách sadol za volant a vyšiel z dielne, nastala nirvána. Z toho dňa si pamätám len to, že som išiel za frajerkou, posadil ju do auta a vozili sme sa. Len tak, už ani neviem koľko, kam a dokedy.
Základná vec ktorá ohúrila každého koho som viezol bol vnútorný PRIESTOR. Neviem či to prichádza vekom ( i keď si ešte starý nepripadám ), ale čím ďalej tým viac mám odpor k novej konštruktérskej škole, ktorá stavia sedany s objemom kufra cez 500 litrov na úkor priestoru pre posádku – a je jedno či je to tak často zatracovaná Oktávka, alebo iné auto. V medveďovi som sa posadil, nastavil si sklon operadla, výšku sedáku, vzdialenosť od volantu a nikdy viac som s tým nemanipuloval – nebolo treba. Na rozdiel od oktávky ( seatu, VW atd ), kde na dlhšej ceste každých 50 km zúfalo prestavujem sedadlo v nádeji že nájdem pre moju ubolenú riť a kríže nejakú menej bolestivú polohu. Kde asi urobili súdruhovia z NDR chybu?
Moja frajerka ( dnes už manželka ) je neveľkej postavy, takže keď sedela vpredu vedľa mňa, mohla si úplne vystrieť nohy a pritom za ňou mohol pohodlne sedieť môj brat, ktorý má skoro 2 metre a 100kg.
Sedadlá – to je ďalšia kapitola. Čo nezvládlo pérovanie, odfiltrovali sedadlá. To bola ale aj jedna zo slabín piana, pretože priestorovo tvarované pružiny dosť často vplyvom veku a opotrebovania praskali a potom sa sedenie stávalo nepohodlným, nakoľko s kusom drôtu zapichnutým do riti sa jazdí pomerne bolestivo. Keďže som sa mi podarilo časom vymeniť šoférovu zničenú sedačku za zachovalú aj s integrovanou sklápacou opierkou na ruku, moja prdel zostala stredoveku ušetrená. Bočné vedenie skoro žiadne, ale na 5 metrovej limuzíne sa zákruty kontrolovaným šmykom idú len málokedy, takže nechýbalo. Aby som estetike urobil zadosť, dal som prečalúniť všetky sedačky nanovo do hrubého modrého mančestru ( aby ladili s modrým interiérom ).
Auto bolo asi social edition – žiadna elektrika, klíma, šíber len manuálny, ale nejak mi to nechýbalo. Keď bolo horúco, stačilo mierne pootvoriť krásne veľký šíber a tónované sklá s výborne vymyslenou ventiláciou kabíny sa postarali o ostatné. Vo výbave bolo len servo, v kombinácii s pôvodným volantom veľkosti Tatry 148 by to ukrútil jedným prstom aj kojenec. Kufor bol OBROVSKÝ, keď som sklopil zadné sedadlá, vznikla rovná plocha s dĺžkou 2 metre. Tuším som v ňom raz viezol aj celú posteľ. Drobným nedostatkom bola mierne popraskaná palubná doska na vrchnej strane – vraj u typov s modrým interiérom sa to stávalo bežne.
Technika bola pomerne jednoduchá, ale konštruktéri pri kreslení evidentne rozmýšľali a nepoužívali len počítač – vlastne asi vtedy žiadny nemali. Dvojlitrový 4-valec, podľa papierov 77 KW, šupátkový karburátor Stromberg – Pierburg, 4-stupňová prevodovka – keď sa pobrala na večný odpočinok, za 5000 Sk som zohnal 5-kvalt aj s kardanom. Plynové lanko nebolo – namiesto neho bola sústava pákových prevodov – geniálne. Opravy mi vačšinou robil kamarát, len keď som potreboval nastaviť karburátor ( treba na to originál tester ), šiel som do origo servisu MB Wiesenthal v Bratislave. Našiel som tam staršieho pána, ktorý mi vždy za veľmi príjemný peniaz všetko nastavil, na oplátku som ho zase ja veľmi nenaháňal a on na mojom aute učil mladých učňov ako sa kedysi robili a opravovali skutočné autá. Karbec bol háklivý na čistotu benzínu, raz som bol nútený tankovať na JURKI pumpe a skončilo to kompletným čistením palivovej sústavy + výmena membrány, takže JURKI nikdy viac. Spotreba bola adekvátna veľkosti auta, priemer 10 litrov, v meste si potiahol 12, keď bol rozhasený karbec aj 14. Predsa len 105 koní na vyše 2 tonový voz nie je veľa a karburátorová verzia mala podľa znalcov vždy sklon viac žrať. Ideálnym sa javil motor 2,3E s vstrekovaním, ale tie sa ťažko zháňajú, lebo aj Helmuti v Reichu už pochopili a začali skupovať zachovalé staré medvede späť. Diesle sú na kombi použiteľné od 300D, ale tam je už spotreba rovnaká ako u benzínu, dynamika a kultúra chodu však zaostáva – vlastná skúsenosť..
Špecialitkou bola automatická nivelizácia svetlej výšky na zadnej náprave, nejak mi to ale časom začalo blbnúť a v servise skonštatovali že hydro tlmiče vzadu aj riadiace čerpadlo sú po smrti. Také diely na vrakáči nie sú ( myslím v použiteľnom stave ) a len čerpadlo stálo v Oesterreichu 14000 ATS ( viac ako ma stálo celé auto ), tak mi mechanici vo Wiesenthale poradili odstavenie a demontáž čerpadla, inštaláciu normálnych tlmičov a nahradenie pôvodných strún za predné zo Škody 1203. Fungovalo to výborne, struny z bumbarasky pasovali perfektne a stálo to pár korún.
Maximálku som nikdy neskúšal, raz som šiel podľa tachometra 180 po diaľnici a ešte to malo rezervu, ale týrať 20 ročné auto sa mi zdá neslušné. Ale aj v 180 sa auto správalo úplne v pohode, žiadne trasenie, poskakovanie, vo vnútri sa dalo debatovať bez toho že by sme po sebe museli revať.
Pasívna bezpečnosť vyplývala z veľkosti auta a kvality ocele z ktorej bolo vyrobené. Aktívna z dobrých bŕzd a riadenia, dostatočne silného motora a z predpokladu, že šofér pri jazde používa na vyhodnotenie situácie v cestnej premávke mozog a nie semenníky. Žiadne airbagy, ABS ani BSP.
S medveďom som sa musel chtiac nechtiac rozlúčiť pred pár rokmi, keď mi taxikár na Fabii nedal prednosť a ja som mu v 50 km rýchlosti urobil z prednej časti auta fašírku. Medveď bol síce opraviteľný, okrem prerazeného chladiča, svetiel a bežnej plecháriny sa autu nič vážne nestalo, ale na kvalitnú opravu som už nemal čas, energiu ani prachy ( deti, robota, hypotéka atd ) a tak som auto predal. Keď som preberal bankovky od kupujúceho, cítil som sa ako Judáš keď preberal 30 strieborných, ale inak sa nedalo.
Odvtedy som šoféroval kadečo, od Fabie až po Audi A6, ale pocit ako v piane som už nikde nenašiel. Preto v posledne dobe uvažujem, že by som si zase nejakého macka zohnal, ale viem že to bude ťažké, lebo rovnako rozmýšľa už aj veľa domorodcov v Reichu a zachovalých kusov je stále menej.
Tú A6 som spomenul preto, aby bolo bolo každému jasné že, mi je jasné že MB W123 je predchodca E Klasse a v čase keď piano opúšťalo fabriku to nebolo ani lacné, ani ľudové auto. Neporovnávam Š 105 a Mercedes. Chcel som celým článkom len povedať že staré autá mali svoju charizmu, ktorá sa postupnou digitalizáciou a zavádzaním nových technológií niekam vytratila. Nehovorím že je to chyba, keby technológie nenapredovali, nebol by ani tento web. Len mám pocit že už je toho zbytočne veľa a oberá to ľudí o slobodu a zmysel pre zodpovednosť. A je mi za tým trochu smutno.
(6x známkováno, průměr: 2,83 z 5)