Drbátko na hlavu. Pomôcka na masáž hlavy. Poznáte to? Vyzerá to čudne. Ako taký pavúk s rukoväťou. Ľudia, ktorí to vlastnia vyzerajú čudne. Až kým si to nevyskúšate. Orgazmus na hlave. Neopísateľný pocit. Presne ten pocit som očakával od jazdy v tomto aute. Rolls-Royce.
Olymp automobilovej produkcie. Svet je rozdelený a všetko má svoje mantinely. Každý superhrdina má svojho zloducha a každá vec má svoj opak. Anorexia/obezita, čierna farba/biela farba, ZAZ Tavria/Rolls-Royce.
Pred časom sa mi naskytla možnosť na jednom sa previezť. Ponuka, ktorá sa neodmieta. Nahladko oholený, s vyleštenými topánkami a v najlepšej košeli som sa okolo obedu dostavil a čakal, čo sa bude diať. Vodič mi otvoril dvere. Tie sa otvárajú do protismeru. Tzv. suicide doors. Myslím samozrejme zadné. Pretože presne cez tie som sa chystal nastúpiť a zaujať jediné miesto, na ktorom sa v Rollse sedieť má. Vpravo a vzadu. Na zatvorenie dverí je gombík, aby sa nešpinili ruky. ,,Momentálne to nejak nefunguje.” BUM. Samozrejme dvere nespravili žiadne “BUM”, to len na vykreslenie situácie. Len sa priblížili ku karosérii a zrazu som prestal registrovať vonkajší svet. Sedím vnútri a pozerám sa. Auto nie je nové. Jazdí po meste a často strieda pasažierov. Gombíky sú už viditeľne vyšúchané a na sedačkách tiež badať časté nastupovanie a vystupovanie. Počkal som 20 minút, kým vodič obišiel auto. Čas som si okrem obzerania krátil podupkávaním nohami po koberčeku vyrobenom z kučeravých vlasoch malých černoškov. Alebo z takého niečoho, neviem. Najradšej by som vyzul svoje čerstvo naleštené topánky aby som si ten pocit mohol vychutnať naboso. Pocit z drbátka na hlavu som cítil na svojich nohách a po prvotnom zmiešanom pocite z nefungujúcecho automatického zatvárania a použitom interiéry sa mi dvihli kútiky. Presne takto to predsa malo byť. Ako som si tak podupkával stihol som zhodnotiť aj pozadie Spirit of Ecstasy, ktorú vidno aj tu odzadu. Môže byť. Než sa začalo zvečerievať, chauffeur prešiel od pravých zadných dverí k ľavým predným a sadol si za volant. Po krátkej ukážke chladničky a LCD obrazovky na sledovanie filmov naštartoval. Aspoň tak som bol informovaný, keďže odzadu som len zľahka počul štartér a potom nič. Dvanásťvalec. Zamat. Na Phantome sa prevodovka ovláda kutáčom, presne tak ako to je správne. Nič iné, ako radenie pod volantom si pri tomto aute ani neviem predstaviť.
Poznáte ten pocit. Sedíte vo vlaku, pozeráte z okna, vedľa vás je ďalší vlak. Keď sa začne hýbať nemáte tušenia či sa hýbe on alebo vy. Presne tak sa rozbieha Rolls. Jemne a nenápadne, nič vulgárne. Žiaden hluk, žiadne ruchy iba plavná jazda. Presne ako v mojich predstavách. Drbátko na hlavu práve masírovalo moje pozadie a chrbát a ja som bol spokojný. Zhruba 20 metrov odo mňa som začul: ,,Budúci týždeň ide do servisu, už má vybité čapy”. ,,Ale prosím ťa. Ja som vyrástol na death metale”, pomyslel som si. Čakal som, že sa táto vada bude prejavovať krátkym “Sorry” na obrazovke predo mnou po každom prejdení nerovnosti, ktorú si vlastne ani nevšimnem.. Je krásny letný deň, veziem sa v Rollse, kvalitná muzika masíruje moje uši a život je fajn. Túto chvíľu nemôže nič narušiť. Blížili sme sa k ceste, kade veľmi nerád jazdím. Cesta na jednotku. Vyššiu rýchlosť by som neradil. Ak by som nechcel stratiť plomby. Teraz ale ideme v Rollse, tachometer ukazuje 50 a ukazovateľ rezervy výkonu nejakých 90%. V Rollse totiž nie je otáčkomer ale toto, lebo otáčkomer má každý a my sme v Rollse. Tešil som sa ako preplávame roletami na ceste a ja o ničom nebudem vedieť. Nič nemohlo byť ďalej od pravdy. Blížili sme sa k prvému hrbolu a ja som netušil, že moje sny a predstavy sa zrútia. DRB-DRB-DRB. Divné zvuky z palubovky a buchot všade naokolo. Zrazu som omladol o dobrých 20 rokov a spomenul si na Kuka. Kuko bol televízna postavička, ktorú som miloval. Každú nedeľu ráno som ho sledoval a bol super. Už neviem prečo ale mal som vtedy štyri roky a všetko bolo super. Okrem špenátu, a povinného poobedňajšieho spánku. Tiež som jedného dňa dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Deň otvorených dverí v STV. Rodičia ma vzali a ja som sa tešil na Kuka. Je to predsa môj kamoš z telky a každú nedeľu ma učí super veci. A teraz ho uvidím naživo. Tak aj bolo. Kuka som stretol ale nebol to žiaden kamoš. Bola to mŕtva handrová bábika, ktorú ovládal nejaký smrad. Toho ale v telke nebolo vidno. Kukov hlas bol nadabovaný a púšťaný z reprákov. Presne vtedy skončilo moje detstvo a pochopil som, že veci nie sú tak, ako v mojich predstavách. Po pár rokoch som na to zabudol a namiesto Kuka som mal nové idoly. Jedným z nich bol aj Rolls. Aj tento sen sa rozplynul. Ja viem, nejaký Jožko si povedal “to ešte vydrží” a servis pretiahol o pár mesiacov. Ale ja som nesedel vo Favorite ale v aute za 300 000 EUR, čo je asi 8 000 000 Tschechische Krone. Preto som očakával, že ak sa nejaká súčiastka blíži ku koncu svojej životnosti, na obrazovke sa objaví “I’m terribly sorry”, auto zastaví na kraji cesty, priletí helikoptéra s polonahou Emmou Watson, ktorá ma ponúkne pohárom kvalitného vína, bude sa smiať na mojich vtipoch a odletíme na jazero vedľa môjho letného sídla. To sa ale nestalo. Ja viem, ak by niekto nezanedbal servis, tento článok by končil úplne inak. Ale keďže to bola pravdepodobne moja jediná jazda v Rollse za celý život, zanechalo to vo mne trpkú príchuť a vytriezvenie.
Aj Rolls je auto ako každé iné. Síce o niečo väčšie, tichšie, s černoškami pod nohami a o dosť drahšie, ale stále normálne auto na štyroch kolesách. Škoda.
(Zatím nikdo nehlasoval)