Na svojich cestách-necestách zvyčajne neberiem stopárov, hoci som kedysi tento spôsob cestovania pár krát použil. Neberiem väčšinou pretože nie je kam, ale občas sa mi aj akosi nepozdáva outfit a poviem si, že to radšej nerisknem.
Nedávno som riskol. Sám na ceste Humpolec – Písek, zobral som párik stopujúcich pred Starým Pelhřimovem. Na pohľad v pohode, muž po 40, dáma zrejme mladšia. Nasadli a dali sme sa do reči, resp. slovo si zobral chlapík na sedadle spolujazdca a vypočul som si pomerne srdcervúcu story, ktorú skúsim stručne zhrnúť.
Párik pochádzal kdesi od Aše a pred víkendom cestoval do Košíc za mamou/svokrou/babičkou, spolu s 9-ročnou dcérou, ktorú tam nechali, keďže mala s babičkou plánovanú spoločnú dovolenku na Kanároch. V rámci návštevy oznámili babičke očakávanie druhého vnúčaťa, toho času dáma v treťom mesiaci. Babička samozrejme dojatá, okamžite vyštartovala do mesta a vrátila sa až keď už nevládala odniesť všetku tú výbavičku. Koniec víkendu sa blížil, pracovné povinnosti čakali, tak sa párik už bez dcéry vydal aj s výbavičkou na dlhú cestu cez dve republiky – vlakom. Čo sa nestalo – niekde na slovenských hraniciach ich začal premáhať spánok, tak sa zamkli v kupé… a zobudili sa pred Brnom kompletne okradnutí. Nasledovala nočná mora – vystúpili v Brne, oznámili krádež, zablokovali kreditky, SIMky a začali riešiť čo ďalej. Bez peňazí, bez kontaktu, čísiel, dokladov (zrejme s náhradnými), 400km od domu – to by človek so ženou v treťom mesiaci nechcel absolvovať. Dali pokus dohodnúť sa na preprave s ČD, odtiaľ odišli s dlhým nosom. Na stanici prečkali noc a dali sa stopovať na nájazde na diaľnicu. Tam tesne ušli 4-tisícovej pokute od dopravákov, ale nejako sa dokodrcali tam kde som ich naložil.
Tu sa naše príbehy stretajú. Naložil som chlapa s tehotnou ženou po tomto pomerne dramatickom zážitku, po mizernej noci, smädných a hladných. Ponúknuť som mohol iba balíček BeBe keksov, ktoré chlap posunul dozadu s galantným „Nakrm malýho…“. Nuž, príliš som nepochyboval o tom, že chlap hovorí pravdu. Dáma vzadu mlčala, počas rozprávania sa ozvalo iba pár vzlykov. Chlap sa vydával za požiarnika, medzi dokladmi mu zmizol aj zbrojný pas, čím si tiež získal body ako občan, ktorý sa rovnako ako ja nespolieha iba na políciu. Takže som to zhltol aj s navijakom a začal som premýšľať ako pomôcť.
Chceli vziať iba do Tábora, vraj tam mali vyhliadnutý bus priamo do Chebu – chceli šoféra presvedčiť aby ich vzal gratis. Prišlo mi, že im pomôže ak ich hodím do Písku, potom som to natiahol na Plzeň ale nehralo im to do kariet, tak som to vo Všechově otočil a zobral ich na stanicu v Tábore. Chlap sa tam rozpačito orientoval a odnavigoval ma. Svedomie mi nedovolilo nechať ich tam hladných, vyčerpaných, spoliehajúcich sa na chabú šancu, že ich autobus vezme gratis až do Chebu. Takže som vytiahol peňaženku a podal chlapovi tisícovku, spolu s vizitkou a pocitom, že pomáham ľuďom v núdzi.
Na pozadí hlodal červík pochybnosti, ale zahnal som ho tým, že hladom kvôli tomu neumriem a pravdepodobne sa hneď v pondelok ozvú a peniaze vrátia. Nasledovali slová vďaky a dojatie „jak jim bratři pořád pomáhají“. Dnes už viem, že spomínaný autobus z Táboru do Chebu neexistuje. Prešiel týždeň a vďačný požiarnik sa neozval, takže to začínam brať ako poučenie a povinnosť prispieť na charitu si budem nabudúce plniť niekde inde. V každom prípade som vďačný, že to nedopadlo horšie. Dáma sedela hodinu pri mojej bunde s peniazmi a dokladmi a mala ideálnu príležitosť ma okradnúť. Borec mohol vytiahnuť inštrument, toho času už bez hypotetického zbrojného preukazu a mohol som dopadnúť horšie.
V každom prípade, ak niekde naložíte párik okolo 40, chlap odfarbený, nakrátko s náušnicou, cca 180, štíhly, plus nenápadná blondína a keď vám budú rozprávať podobnú neuveriteľnú historku, tak sa vykašlite na zábrany a nechajte si aspoň ukázať náhradné doklady, bez ktorých by ich policajt v Brne nepustil.
(Zatím nikdo nehlasoval)