Jedného dňa ku nám na súd došiel obežník, že treba zvyšovať kvalifikáciu, lebo školenia sú dôležité. Takže vybrali trojicu človiečikov (jedna asistentka, jedna tajomníčka senátu a jeden VSU – zhodou okolností ja), ktorých odviezli na krajský súd.
Tam sme sa spoločne s ďalšími podobnými trojicami z iných okresných súdov stretli s priam kabinetnou ukážkou nadšeného eurofondového zmrda, ktorý nám všetkým vysvetlil ako je dôležité sa vzdelávať, ako nám ide EU pomôcť, ako by sme mali byť radi že sa nám dostalo toľkej cti a ako budeme žiť lepšie a radostnejšie. Jednotlivé trojice boli následne obratom menované za pilotných školiteľov na jednotlivých súdoch, kde sme mali kolegom vysvetliť celé kúzlo.
V skratke : išlo o projekt tzv. európskych vodičákov na PC. Jedného dňa vo veľmi dohľadnej budúcnosti to bude absolútna nevyhnutnosť, asi ako schopnosť podpísať sa. Kto to nebude mať, bude spoločenský lúzer, nikto sa s ním nebude chcieť hrať a v štátnej správe to dotiahne max na hajzelbabu, aj to len s protekciou. Kolísavých vrtákov dorazila info, že si to môžeme urobiť buď teraz, v pracovnom čase a za štátne prachy, alebo inokedy po vlastnej ose za vlastné prachy. „Vlastné prachy“ = rádovo nejakých 8 litrov. (Aspoň vidno, ako to bolo dávno – cena je uvádzaná v Sk, blahej pamäti.) Nakoľko asistentky vtedy zarábali rádovo nejakých dvanásť a VSU rádovo pätnásť, tento argument vzbudil zaslúženú pozornosť a školiteľ prešiel od teórie k praxi.
Rozprestrel premietacie plátno a už po nejakých 20 minútach sa mu podarilo rozbehať prenos screenu z laptopu na plátno. Po/pri tom sa ukázal mierny fatal error, pretože aplikácia ktorá nás mala na ministerskom webe vzdelávať ešte akosi nebola spustená (nebola spustená ani o mesiac, ale potom sa to nejako utriaslo). Tak sa prepol na ich firemný web a pokračoval. Išlo o interaktívne kurzy zo všetkých základných Windows Office aplikácií – Word, Excel, PowerPoint, Outlook, plus internet všeobecne, práca s PC všeobecne a ešte niečo na čo si už ani nespomínam.
Cieľom hry bolo to, že každý si sám prejde interaktívnym školením a potom urobí testy spolu z tuším 5 „predmetov“ (tri povinné, dva voliteľné), v ktorých musí dosiahnuť aspoň 80% bodov. Mohlo ísť aj o iné podobné číslo, je to už pár rokov a celá akcia patrí k tým, na ktoré sa človek najradšej čo najskôr nepamätá. Hotový test vytlačiť, podpísať, dať do obálky, odovzdať poverenej osobe a hromadne poslať do bodu X, odkiaľ prídu PC vodičáky. Deadline bol stanovený niekedy o dva mesiace, kto dovtedy nestíha, má problém.
Ako znalca pomerov ma hneď napadlo, že pri našej práci potrebujeme Word a sem – tam Excel. Nad absurditou myšlienky internetového interaktívneho kurzu základov ovládania PC (toto je myš… toto je monitor…) sa odmietam čo i len zamýšľať. PowerPoint je „také to jedno čo si odklikávam myšou keď mi to dôjde mailom, zhusta srandovného alebo erotického charakteru“, doma si powerslidy nerobím a pracovné prezentácie vo formáte .pps principiálne považujem za vyššiu formu zhovädilosti. Internet máme v robote … ehm… nuž, radšej toto minútové video než tisíc slov (upozornenie : len pre silné povahy, keď to videl kamarát ajťák, tri dni ho boleli oči a môj slovník obohatil o niekoľko naozaj skvostných výrazov). Ale – neber keď je to zadarmo, všakáno.
Kurzy sa dali spustiť iba cez internet a iba v práci. Čo sa týka rozsahu, spočítal som to neskôr na takých 80+ hodín čistého času (teoreticky, keby sa tým niekto plánoval seriózne prehrýzť, čo samozrejme nikto neplánoval) plus čas strávený vypĺňaním testov. Že súdy a ľudia na nich by sa mali primárne venovať inej činnosti, než so slúchadlami zabitými do počítača desať dní čistého času ( = cca pol pracovného mesiaca) počúvať, ako sa obsluhuje počítač na ktorom si to práve pustili, na to akosi nikto nemyslel. Aj keď, ako sa ukázalo, kaša sa nikdy neje horúca.
Testy sa dali vypĺňať donekonečna, počet otázok bol obmedzený a odpovede boli koncipované štýlom autoškola (veľká blbosť, menšia blbosť, správna možnosť). Office programy sú pomerne intuitívne, pri vyhodnotení vysvietilo správnu odpoveď, právnici mávajú celkom slušnú pamäť a papier na zapísanie si poznámok sa v kancli tiež nájde… Takže som svoju úlohu školiteľa poňal pomerne liberálne, povedal by som že až športovo. Obišiel som koho som mal na zozname, ukázal som ako sa spúšťajú výukové programy (nadnormatívny záujem neprejavil nikto) a predviedol som vypĺňanie testu. Ak bol výraz na tvári školeného príliš zúfalý, pridal som aj neoficiálnu poznámku, že sa nedá zistiť kým a na ktorom počítači bol test urobený a že u nás v kancli sme už pár testov na 80% urobili a vytlačili. Zatiaľ sú nepodpísané a ležia na polici. Akosi som nemal to srdce do takejto hovadiny hnať tetu, ktorá a/ má kopu inej, užitočnej práce, b/ robila ju už v časoch, kedy som ja existoval iba ako výhľadový plán na ďalšiu päťročnicu a hlavne c/ o dva roky ide do dôchodku. Nevraviac o tom, že na úrovni akú pre prácu potrebuje, počítač ovláda.
Čo to budem naťahovať, dopadlo to vynikajúco. Konkrétne tak, ako predpokladá každý, kto mal s podobným podnikom (najmä realizovaným v postsoc východnej Európe) niekedy niečo do činenia.
Celoplošne sa vec vzala skratkou, resp. opakovaním testov metódou pokus – omyl, na výukové lekcie sme sa komplet vytento a za tri dni sme ja a dvaja moji VSÚ súputnici mali povytláčaných toľko testov na 80%, koľko len hrdlo ráčilo. Osobne som dal do obehu minimálne tri kompletné sady plus zo desať samostatných kúskov. Ostatná robota nám samozrejme stála, ale socialistické záväzky majú prednosť pred prkotinami ako je vydávanie poverení na exekúcie alebo príkazov na dodanie do výkonu trestu.
Testy sa povytláčali (kto chcel, urobil si sám, kto na to nemal bunky/vôľu/čas, prišiel si k nám), popodpisovali (to už musel každý sám J), v zalepenej obálke odovzdali poverenej osobe (tá si po kompletnú sadu prišla ako prvá) a odoslali sa do neznáma.
Na nejaký certifikát alebo čo i len ofiko potvrdenie do služobného spisu čakám dodnes.
Teda, nie že by som ho naozaj dodnes čakal, prípadne že by som ho KEDYKOĽVEK predtým naozaj čakal – to sa len tak hovorí, keď niečo nie a nie dôjsť. Napríklad aj na Godota sa čaká a tiež sa vie, že nepríde.
Ale až na túto malú chybičku krásy musíte uznať, že školenie sa vydarilo veľmi dobre:
– Prvotný a jediný účel akcie, t.j. napojiť sa na eurofondy (čo je omnoho lepšie, než keby si tie prachy mohli sami tlačiť), sa podarilo splniť na 100%. Len tak od oka odhadujem, že na účte školiacej agentúry pribudla suma, za akú by sa počas tmárskej vlády Karla IV. dali založiť zo dve ďalšie univerzity.
– V zásade jediné, čo bolo potrebné urobiť naozaj poctivo, bolo nalepiť na každý jeden počítač v budove nálepku s textom Európsky sociálny fond a vlajočkou EU. To nám naši školitelia obzvlášť zdôraznili : môže to niekto prísť skontrolovať a keby že to tam nie je, máme po ftákach. Doplňujúcu otázku, či v prípade výmeny PC treba nálepku prelepovať alebo máme požiadať o ďalšie, prešli mlčaním.
– Niekto dostatočne vysoko posadený si mohol urobiť fajku pri položke „zvýšiť vzdelanosť“, čo je dobré, lebo zvyšovať čísla v tabuľkách o zvyšovaní vzdelanosti je dôležité.
– Síce si dnes nepamätám ani prd z fungovania programov ktoré nepoužívam, ale tá radosť keď som prekonal kolegov časový rekord na 100% vyplnený test z Wordu, to sa snáď ani nedá opísať. Deň označený ako deadline na odoslanie testov sme vtedy poňali ako taký piatkový happening, testy už mal každý odovzdané, ale my sme si v kancli zahrali o skóre. Víťaz časovky v kategórii „PowerPoint na 100%“ bol slávnostne prehlásený za supernadsamca a veľkého guru vesmírnej múdrosti, za test pod 90% brali neúspešní riešitelia kolegom po práci v neďalekom družobnom bare poldeci. Čo vám budem hovoriť, takí otestovaní sme ten deň došli domov, že som z toho bol tri dni chorý.
– Školenie prebehlo bez nocovania školených mimo domovov, čo sa pozitívne prejavilo napr. tým, že v jeho priebehu nikto neplánovane neotehotnel.
– Ani dobré očko u asistentiek, ktoré si po testy chodili ku nám do kancľa ako do pekárne po rožky, nie je na zahodenie. Život mladého právnika na súde je omnoho lepší a jednoduchší, keď je v kolektíve asistentiek, tajomníčok atp. (ľubovoľného veku a rodinného stavu) obľúbený, než keď obľúbený nie je. Najmä ak pomer m/ž je u nás cca 1 : 7 – 8.
– Čo sa týka collateral damage, dopadlo to omnoho menej zle, než by teoreticky mohlo. Srali sa s tým výrazne menej než by mohli ak by chceli, takže slušní ľudia boli tejto fraške nútení obetovať naozaj iba minimálny počet cenných minút svojho života.
– Síce to všetkých zúčastnených primeraným spôsobom otrávilo, ale aspoň to prebehlo v komornej a silne tímbildingovej atmosfére.
– V porovnaní s kauzou plzenský JUDr., kde dopyt po rýchlotituloch vygeneroval ponuku rýchloštúdií, čo dokopy viedlo k rýchlodegenerácii jednej inak vcelku sympatickej fakulty, sa u nás v podstate nič dôležitého nestalo
Týmto textom som nechcel svetu nič zásadného oznámiť. Priznávam sa, že k jeho napísaniu ma inšpirovalo najmä pero spadnuté pod stôl a pohľad, ktorý mi počas hľadania padol na nálepku so symbolom EU.
Školitelia mali pravdu, tie nálepky sú dôležité. Kontrolovať ich (samozrejme) nikto nikdy neprišiel a nepríde. Pripomínajú nám však veci, ktoré si síce priam žiadajú čo najskôr vytesniť z pamäte, ale inak by rozhodne nemali upadnúť do úplného zabudnutia.
(6x známkováno, průměr: 2,33 z 5)